PapekZ

Pardubice 3.-5. 10. 2008

Podujatia, ktoré sa tieto tri dni uskutočnili v Pardubiciach si nemohol nechať ujsť hádam ani jeden skutočný fanúšik plochej dráhy. Ja som dovtedy v Pardubiciach nikdy nebol, tak pre mňa to bola veľká výzva. Problém bol troch zohnať nejakých ľudí čo by tam skočili so mnou. Tí čo mi sľubovali, že pôjdu nakoniec nešli a určite ľutujú. Ha ha. Jakub, nemohol ísť so mnou z toho dôvodu, lebo študuje v čechách a pôjde odtiaľ. Ale hlavne, že sa tam stretneme. Zo ZC sa mi podarilo nahovoriť Bakalára a chalana s ktorým som nikde nebol Lukavičana. Zato že som obrovský lajdák, pardon nemal som čas, píšem tento príbeh až v roku 2009 tak niektoré spomienky sú možno už chabé a na kopec vecí si ani nespomeniem.

3.10.2008
Tak je to tu. Prvý z troch najlepších dňoch v tomto roku pre fanúšika plochej dráhy zo Žarnovice. Odchádzame. Do Pardubíc. Bakalár, Lukavičan a ja, ktorý som vyžobral Mazdu od ocina vyrážame spred mojej bytovky do Pardubíc. Ono som si zistil, že je to ďalej ako do Prahy. A tu robíme prvú chybu, ktorú sme si uvedomili až cestou a to je tá, že ideme na Trenčín, juhom čiech, Zlín a podobne aby sme ušetrili na diaľničnej nálepke a tiež to bolo aj bližšie. Nabudúce hádam budem rozumný a pôjdem po diaľniciach. Tá cesta je totiš neskutočne dlhá. Fakt dlhá. Samá dedina, z toho vyplýva stála rýchlosť 50 km/h, a pre nás čo máme vytlačenú mapu z googla aj zopár kilometrov navyše blúdením. Nakoniec ich bolo hádam aj 100. A tie moje nervy ani nespomínam. Vtedy aj keby Yety mi skočil do rany tak zomre. Fakt des. A to ešte pred Pardubicami robia cestu a obchádzka. Nervy v kýbli. Zostávajú dve možnosti. Pokračovať za bavorákom cez nejaké družstvo (áno myslím tým bývalé JRD) a dúfať že ide do Pardubíc alebo sa vrátiť a znova blúdiť. Rozhodujem sa pre prvú možnosť pretože je veľa hodín a začína za pár minút prvý závod a to Zlatá stuha juniorov. Mali sme šťastie. Dostávame sa do zápchy v meste. Ideme na lestisko. Tam sa našťastie cesta uvoľnila. Hľadáme štadión. Jakub je už tam a volá každú chvíľu. Sme nervózni. V záchvate paniky idem na benzínku aby sme sa spýtali kde sme a kde je štadión. Ty jo...konečne v dnešnom dni šťastie. Pána, ktorého sme sa spýtali ide tam tiež. Nasadáme do auta sledujeme striebornú alebo bledomodrú (teraz fakt neviem) fábiu. Sme tam. Huráááá. Nevideli sme prvú jazdu Maťa. Nevadí, ževraj mu moc nevyšla. Sledujeme závod a mávame slovenským šálom. Zatiaľ na povzbudzovanie toho moc nemáme. Paráda. Po páde sa ide finále znova v ktorom Maťo nejazdil na prvom mieste. Má druhú šancu to napraviť. Využije ju bez zaváhania. Gratulujeme. Voláme na slovensko, že to vyhral a, že sme dorazili v poriadku. Sledujem na mazde Jakuba. Ten lajdák stíha 3 oranžové ale ja už nie. Zavriem oči dupnem na plyn, lebo keby ho stratím sme v koncoch. By ti koleso odpadlo keby si zabrzdil však?????(To patrilo Jakubovi). Ešte sa stihneme ubytovať. Samozrejme to sme mali v pláne predtým, ale s časových dôvodov sme nestihli.Som zabudol, že je snami aj Jakubova priateľka Janette. Je z čiech ale mi ju naučíme fandiť slovákom. Padáme do postele a spíme.

4.10. 2008

Hádam zatiaľ najväčšie, najzaujímavejšie a neviem čo ešte naj plochodrážne podujatie sa uskutočnilo dnes. Majstrovstvá sveta juniorov - finále. O ono tam je po neskutočne dlhej dobe slovenský chlapec. A to konečne rodák zo Žarnovice. Kto iný ako Martin Vaculík. No ale pekne poporiadku. Ráno vstávame. Rozospatý dávam sprchu, prehodím zopár slov s ľuďmi a tlačím do hlavy nejaké jedlo. Ani neviem ako ubehol čas a sme pred štadiónom. Dnes už máme aj vlajku, kupujeme trúbu a zázračný elixír (Fernet). Preteky opisovať nejdem. Určite to nikoho nezaujíma a kto má záujem tak sú v archíve ČT. Áno ten je na internete a je voľne prístupný. Po pretekoch sme nadšený výkonom nášho zverenca. Myslím, že tento rok si to natrénoval. Škoda jednej jazdy a je na pódiu. Nevadí. Má šancu aj o rok. A to dám ruku do ohňa, že to medaila bude. Po pretekoch sme hladní. Ideme ku Slonovi (asi tak nejako sa volal ten podnik). Jedlo dobré. Pivko tiež. Na izbe dávame ešte vínko a poloomámení a polounavení ideme spať.

5.10.2008

V nedeľu sa koná tradičná Zlatá Prilba. Sú tu väčšie esá ako u nás v Žarnovici. V kútiku duše verím, že aj u nás začnú robiť plochú dráhu normálni ľudia a nepôjde vždy len o peniaze. Nemôžem nikoho kritizovať ale to čo bolo tento rok. To je na zamyslenie. Aspoň pre mňa.
Nedeľa ráno. Sprcha, nákupy a múzeum plochej dráhy. Fakt neviem či sme v tom múzeu neboli v sobotu. Po hľadaní brány na hrad vstupujem naň a do múzea. Dozvedáme sa niečo o histórii športu ľavých zatáčok, vývoju motocyklu a vidíme historické trofeje. Pekne spravená výstava. Zo spokojným pocitom na duši odchádzame pozrieť mesto. Všetko stíhame a prichádzame na štadión. Dnes už bez elixíru lebo po pretekoch nás čaká cesta domov. Po pretekoch zvažujem Tomíčkov memoriál ale zvyšok ma prehovorí, že nie. A to dávajú také trápne argumenty ako škola. Hamba im. Radšej vidieť na vlastné oči Hanckoka ako sedieť v škole. Ukecali ma ale hamba im. Rozlúčime s Jakubom, jeho polovičkou a ideme domov. A tou istou cestou. Našťastie noc. Predpisy moc nedodržujem a už ani neblúdime. Cesta domov bez problémov. Parkujem a som doma so spomienkami na najkrajší plochodrážny výlet aký môže slovák v dnešných dobách zažiť. To mi ostane v hlave ešte dlho a aj keď budem starý a senilný na toto si určite spomeniem. Ľutujem ľudí čo musia šetriť každú korunu a nemôžu si dopriať splniť svoje sny. A pre tých čo sa nevedia rozhodnúť: je to určite lepší pocit ako mať zopár tisíciek na svojich účtoch.