PapekZ

Švédsko 21.5. - 26.5. 2008

Deň 1.(21.5.2008)

No konečne došlo to ráno čo sme sa parta 3 amatérov vybrali pozrieť do švédska. Bolo to 21.5.2008 o 11:10, keď nás vyložili pred žarnovickým motelom a čakali sme náš spoj do „Blavy“. Neuveríte, ale on naozaj s malým meškaním došiel.

Nastúpili sme, zaplatili ľudové ceny dopravy na Slovensku a obsadili nejaké to voľné miesta. Samozrejme bolo daždivé počasie a nie po dlhom čase sme už poctivo spali. Cesta ubehla docela rýchlo ale tie nepohodlné sedačky zanechali stopy na každom z nás. Z autobusu v „Blave“ sme sa doslova vytackali. Nastala nejaká menšia prechádzka a došli sme na trolejbusovú stanicu a čakali na náš spoj 205. Z neho potom nasledovala naša cesta busom 61 na letisko. Mali sme šťastie a nikde sme nemuseli nejako extrémne čakať. Tak a sme tu!, na najväčšom letisku v našej malej krajine. Kukáme, že kade ísť. Ešte sme urobili zopár fotiek a hneď ho „hybáj“ do dverí s nápisom odlety. Letenky sme mali „checknuté“ cez web tak sme mohli iď rovno na poschodie. (To nám vysvetlila taká milá teta. Najskôr postila na nás niečo po anglicky(asi sme vyzerali ako naozajstný cudzinci) a potom krásne po slovensky(to sme už aj rozumeli)). Ideme. Letenky sme mali v poriadku, prechádzame cez kontrolu a zrazu čakáme na náš let. Ešte zopár telefonátov a sme pripravení k odletu. Prichádza na nás smäd ale v mojej peňaženke už ani jedna slovenská korunka navyše po tom čo sme kúpili nejaké to „palivo“ za neskutočné peniaze. Ale čo to ešte bakalár našiel 60 Sk a kupuje pollitrovú coca-colu. Poctivo si ju rozdelíme a ideme sa postaviť do šóry pri Gate 5. Ale čo to tu moje oči nevidia? Musím povedať, že tá pani sprievodčíčka (neviem ako ju mám volať, proste tá teta čo nás odprevádzala k lietadlu) sa suverénne dostáva do môjho rebríčku Top 10, najkrajších žien na svete čo videli moje oči. (Dokonca jej slušala aj tá hrozná bunda čo si musela obliecť keď prechádzala okolo lietadla.) No nejako som to prežil bez ujmi na zdraví, keď som sa kukal na ňu a nie kam idem. Vchádzame do lietadla. Ešte jedna kontrola lístku. ( V hlave si pokladám otázku, že či ich už nebolo nejako veľa). Nevadí....prví krát použijem moju biednu angličtinu a slušne sa pozdravím. Dostávam inštrukciu, že si môžem sadnúť kde chcem a hneď hľadám voľne miesto pri okne. Sedím. Lietadlo sa čoskoro naplní a sme pripravení k odletu. Za mnou sedí ženská posádka nášho výletu Terry a za ňou chcel sedieť Bakalár ale jeho vykázali a musel si sadnúť nad krídlo. ( Po prílete som sa ho pýtal, že čo sa mu podarilo odfotiť a on mi s úsmevom na tvári odpovedá, že krídlo. Musím skonštatovať, že odfotil omnoho viac ako ja, pretože som si zabudol foťák v ruksaku a už som nemal možnosť si ho iď zobrať.) Letíme. Let bol príjemný, letušky pekné a milé, dokonca aj tie ceny čo tam mali za to jedlo a pitie boli docela znesiteľné, nie ako na našom letisku (ale to je asi všade). Pristáli sme. Som sklamaný, lebo si po nás nikto neprišiel a len sme museli ísť proste preč a nevedel som kade. Zistil som. Všetci traja sme sa stretli a vybrali sme sa von z letiska. Letisko to bolo malé, milé, také pekné. Po asi desať minútovom čakaní k nám prichádza zelená Bora a v nej známa tvár. Bol to Jakub. Pre niekoho brat, pre niekoho bratranec a pre mňa kamarát. K našej posádke sa pridala ešte jeho spolužiačka, nahádžeme veci do kufra a vydávame sa asi na hodinovú cestu do Linkepingu oblasti „Ryd“. A sme tu. Berieme veci a ideme na vysokoškolský intrák. Vyzerá to tu presne opačne ako u nás. Najvyššiu budovu čo som videl mala asi 4 poschodia, tráva je pekne pokosená, stromy upravené, žiadny bordel a ani bezďák prehrabávajúci sa v košoch. Ale namiesto áut je tu samí bicykel. Vchádzame na prvé poschodie do izby. Je to tu proste tak, že na jednej chodbe je zopár izieb (asi 8), jedna spoločenská miestnosť (kde ide Play-station v jednom kuse) a kuchynka. V izbe poriadok (to sa mi zdá čudné), plávajúca podlaha, mäkká posteľ, gauč, celkom moderný nábytok a čo asi najviac tak to, že to tu vyzerá tak, že v zime je na izbe aj teplo a nie „príjemných“ 15 stupňov (kde sa hrabú tie naše intáky, že sa nehambia pýtať toľké peniaze za ubytovanie, 500sk by bolo veľa). Čoskoro dostávam záchvat smiechu. Prečo? Ako správni turisti sme vyhladli a dlávime do seba rezne s chlebom. Potom je človek smädný , tak si dá pivko. A to je práve to. Má iba 2,8 vol. a chuťovo sa to dá prirovnať 4x prejdenej jarkovej vody cez dajaký filter. Nevadí....Ono to tu tak drahé ako nealko a čo budem teda piť? Tak poviem, že coca-cola mi moc nebere. Dnes sme sa stihli zoznámiť ešte s nejakými zahraničnými študentmi a s kľudným svedomím si líhame podaktorí na posteľ, gauč alebo madrac a ja neviem prečo som si vybral dobrovoľne nafukovačku. Svoj omyl som zistil až ráno. Nevadí...Asi nejako takto prebehol náš prvý deň, cez ktorý sme prešli asi 1500 km od našeho malého mestečka v strednom slovensku.

Deň 2.(22.5.2008)

Normálne nám ráno okolo deviatej zazvonili budíky a museli poctivo vyskákať z našich relatívne pohodlných postelí. Mali sme na pláne luxusný obed v meste vzdialenom asi 50 km. Jediný problém ako sa tam dostať bol ten, že tam chodí iba bus. Keďže, ešte počas pobytu sme mali naplánovanú cestu do Gotheborgu aj Stockholmu tak nám neostávalo moc peňazí. Tento problém sa na nám podarilo vybaviť svojsky. Proste sme sa stali na pár hodín študentami ich Linköpinskej univerizity. Zohnali sme si nejaké karty ako naše ISECi a šli sme. Obed to bol fakt parádny. Boli sme „U Araba“ a tam si človek môže nabrať šalátu koľko chce a potom mu dajú hlavný chod. Keď som ho dojedol už som myslel, že ten objednaný Kebab do mňa nevojde. Na moje počudovanie vošiel a to sme ešte dostali jedno jedlo zadarmo. Proste už som vedel, že dnes nebudem musieť viac jesť. Ešte sme stihli pobehať nejaké tie múzeá ako napríklad Múzeum práce. Poležali sme si v parku a išli nazad na intráky. Večer sme s Bakalárom dali menšiu prechádzku (však treba popozerať tie švédske ženy a pohojdať sa na detských hojdačkách). zhodli sme sa na tom, že na dnes to stačilo a podaktorí sa začali kukať do kníh (však je skúškové obdobie) a niektorí sme si ľahli spať s tím, že treba vyčerpať všetky 3 pokusy a budeme sa učiť doma a nie vo švédsku.

Deň 3.(23.5.2008)

Tak tento deň bol určite najnáročnejší na našu kondičku. S Bakalárom sme si zohnali bicykle a vybrali sme sa do centra Linköpingu. však ako to robia tí Švédi nie? Žiadne auto ale bicykel. Našťastie nám dal Jakub mapu lebo bez nej by sme tam blúdili hádam ešte dnes. Vybrali sme sa cez les. Pobehovalo tam zopár fešných švédskych dievčat. Tým som chcel povedať, že pastva pre oči (Mňa by ako strašne zaujímalo, že kde sú schovaní všetci tí chalani. Fakt ich tam bolo málo).Z lesa sme vyšli rovno pri centre. Pár minút blúdenia a nachádzame prvý cieľ našej cesty. Bol to Forex (Ako zastavovali sme sa pri kadejakých katedrálach a zaujímavých stavbách alebo domoch ale tie sa mi tu fakt nechce opisovať). V ňom sme mali zameniť naše ťažko zarobené korunky na švédske korunky. Najskôr som chcel touto úlohou poveriť Bakalára aby som sa poriadne nasmial, ale nakoniec som to zobral sám na seba. Vojdem dnu a oni tam majú také tie trhacie lístky s poradím ako z amerických filmov a volajú si ľudí podľa poradia k okienku (na displeji sa zobrazí číslo a zasvieti maják pri konkrétnom okienku z ktorého ide človek oslepnúť). Po krátkej konzultácii chlap za druhou stranou skla pochopil, čo chcem a vymenil mi peniaze. Cieľ som splnil a vychádzam von.

Tu ma čakal bakalár kukajúci sa po Švédkach a červených ferrari. No začalo sa zmrákať (inak až tretí deň som prvý krát videl na oblohe mrak) tak sme sa pobrali ku ďalšiemu cieľu. Bolo to jazero Roxen. Asi po hodinkovej voľnejšej jazdy na bicykli sme ho našli. Tu nastalo pre mňa sklamanie. Ono to jazero bolo veľké, skôr v tej časti kde sme boli by som ho nazval močiarom. Docela hustý smrad a nedalo sa ísť ani k vode. Všade mäkká pôda a tie vysoké trávy čo neviem ako sa volajú. Spravili sme zopár foto, keď sme už tu a hybáj ho nazad (keby mi bol Jakub povedal ako to tu vyzerá určite by som sa sem toľké kilometre netrepal a radšej sa asi učil). Cestou nazad sme išli popri obchodných centrách. Rozhodli sme sa, že nič nejdeme kupovať tak sme nešli ani dnu. Keď som došiel asi po 2 kilometrovej obchádzke „domov“ mal som dosť a ľahol rovno na nafukovačku. Zaspal som. Na večer bolo pripravené ešte posedenie s kamarátmi v spoločenskej miestnosti aby sme natankovali sily pred zajtrajším celodenným výletom. Tankovali sme asi do potretej ráno až na šoféra a zopár odpadlíkov. Vyskúšal som si aj Playstation(proste bomba ten GitarHero (či jak sa to píše) ale nakoniec som zistil, že nemám hudobný talent (čo mi mimochodom rodičia vravia od mala ale mne to stále nedá, veď na niečo predsa talent musím mať) a išiel som buvať.

Deň 4.(24.5.2008)

No ako by som začal? Proste dnes bol najnabitejší deň celého výletu. Po neskutočne tvrdom zobudení sme sa vybrali smer Gotheborg. Bola to dlhá cesta. Musím zdôrazniť ešte raz, že dlhá. Išli sme popri jazere Vättern pekne dlho. Nádherná modrá voda. Úplne niečo iné ako to jazero Roxen. Všade okolo pekne pokosená tráva, žiadna diera v ceste, rozumné značenie ciest, pekná príroda (všetko to čo je u nás výnimkou až na tú prírodu).

Došli sme do centra Gotheborgu a hľadali parkovanie. Našli sme. Celkom lacné a na dobrom mieste. Nemali sme to ďaleko ani do Lisiebergu (zábavný park) ani do Ulevi (hala, kde bol SGP). Ako sme prekročili vstupnú bránu do parku hneď som sa cítil ako malý chlapec. Bolo tu kopec atrakcií ale aj nádherných žien (je mi ľúto ale z môjho rebríčka musím vyhodiť jednu Slovenku a vkladám tam Švédku s nádhernými očami v mikine DC. Fakt nezabudnuteľná). Ešte som zabudol napísať, že vstupné do parku bolo 70 švédov a 15 bodový kupón na atrakcie bol za 220. Čiže zábavný park vyjde študenta(Slováka) na dosť veľa. Ešteže, ten kupón bol prenosný. Minul som 220+110 (15 bodov s Bakalárom napoly)+70=400. Čo sa mi ako hockedy nepodarí za pár minút minúť. Ale stálo to zato. Aspoň hojdačka a RollerCoaster bol docela dobrý zážitok. Len škoda, že ľudia z našej slovenskej posádky sa nedali nahovoriť na všetky tie „hlúposti čo tam boli“.

Jeden z posledných kupónov som mínal na voľný pád z veže. Vyviezol som sa vysoko, popozeral Gotheborg z vtáčej perspektývi a hybáj ho kolmo dole. Žalúdok mi vybil aj tú trošku rozumu z hlavy čo som tam dovtedy mal (takže nekričte po mne a všetko mi 10x opakujte). Predposledná atrakcia bol fakt dlhý RollerCoaster, ktorý bol rozťahaní aspoň po štvrtine parku. Čakáme v šóre, ktorá sa hýbe docela rýchlo, komentuje nahlas švédske baby (aj tak nám nikto nerozumie) a užívame si pohody. A zrazu to, na čo som sa tešil, alebo netešil (neviem, taký zmiešaný pocit mám z toho). Vedľa nás týpek s trúbou v ruke, poľské tričko na sebe, omotaný vo vlajke a vykrikuje nič iné iba „polska“ a „gollob“ dookola. Áno bol to on. Nefalšovaný poľský „kibic žužlovy“ (Keď tu bolo toto, tak čo bude na štadióne?). Nevadí. Jazdu sme prežili. Vyberáme sa von z parku ku autu a hľadáme cestou najskôr nejakú lacnú reštauráciu (neuveríte ale nenašli sme) a potom prechádzame na plán B. Klasika. Potraviny. Našli sme. Vojdeme dnu a nakupujeme každý podľa svojej chuti. Platíme a postupne vychádzame von. Pomaly ideme ku autu ale zisťujeme, že nám niekto chýba. Bol to Bakalár. Udychčaný a so smutným výrazom dobieha našu partu. Zastaví nás a vraví presne toto: „Ja som platil nejako veľa“. Niekto mu berie účtenku od pokladne z ruky a začne sa neskutočne smiať. „Čo je ???“.Všetci sa pýtame. Kuká účtenku niekto druhý a začína sa tiež smiať. Jemu chudákovi naúčtovala pokladníčka za chleba (alebo skôr rožky) 93 švédov( to ho ešte musí dať do rúry na 220 stupňov). A to je ako dosť veľa a ja som ešte mal polku toho zaplatiť. Zo začiatku som sa nesmial ale časom som musel. Ten chalan vie ako nás poriadne pobaviť! Najskôr nám všetkým nadával, že prečo sme ho tam nechali samého keď nevie dobre po anglicky a podobne. Problém sme vyriešili ako praví slováci. Tí čo vedeli po anglicky to išli proste vyreklamovať. Na slovensku by za takúto reklamáciu vytiahla na teba teta z jednoty určite brokovnicu a odstrelila ti hlavu. Tu naopak. Pekne všetko stornovala s úsmevom na tvári a na konci sa pre nás našlo aj nejaké ospravedlnenie (lebo to bola jej chyba a Bakalár jej to nevedel pri pokladni povedať rukami). Najedli sme sa (samozrejme hneď pri chodníku a všetci po nás kukali ako keby v živote nevideli „kŕmiaceho sa“ človeka), zbehli do auta po nejaké veci ako bundy a vstupenky na SGP. Baške (jedna z dvoch Sloveniek našej posádky) sme dali foťáčik na fotenie mesta lebo ona na preteky snami nešla. Prichádzame pomaly ku hale Ulevi, fúra ľudí samé švédske vlajky, metalová kapela a 4 slováci. Ešte kupujem jeden program za 100 švédov a vstupujeme dnu. Tu majú tak blbo robené tie veci(točiace sa dvere), čo sa točia keď človek vchádza dnu, že modrinu od nich budem mať aspoň mesiac. Nachádzame naše miesta a sme prekvapení. Máme lístky do švédskeho sektoru. Na každej stoličke je položená švédska vlajka. Tak sme aj fandili a máme ich aspoň desať. No ale naše prekvapenie neskončilo. Oproti boli hneď poliaci. A oni mali spolu s tými Švédmi tých trúb fakt veľa. Asi nakonci každého z nás bolela hlava. Ale atmosféra ako parádna. Preteky to boli zaujímavé. Bolo aj dosť pádov aj predbiehačiek. Pastva pre oči. Dokonca sme sa naučili aj pád v cudzích jazykoch. Keď padol švéd tak kričali „fuck“ a keď poliak tak „jebol“. Nakoniec sme mali predstavenie v šermovaní so švédskou a poľskou vlajkou (fakt netuším ako sa Poliak dostal do sektoru Švédov). Aspoň sme sa nasmiali (len tak pre porovnanie nechcem vedieť ako by to dopadla napríklad na futbalovom zápase Trnava – Žilina). Na konci bol parádny ohňostroj a pred nami dlhočizná cesta do Linköpingu. Došli sme okolo 3 ráno.

Deň 5.(25.5.2008)

Tak a je tu deň, kedy sme sa vybrali do hlavného mesta Stockholmu. Pretože sme prišli dnes neskoro v noci a parkovanie je od piatej v Stocholme zadarmo sme sa vybrali až okolo pol tretej. Namiesto Terry išla snami ďalšia Slovenka Miška (študentka zo ZU). Ceste prebehla bez väčších problémov a za volantom sa striedali Jakub a Bakalár. Prekvapenie nastalo pre mňa až pred hlavným mestom, kde boli na ceste 4 pruhy a ono to skoro nestačilo. Našli sme fleka na zaparkovanie, skočili na lacný nákup do Lídla, posilnili sa energydrinkom a vydali pobehať mesto. Ono je strašne veľké a fakt krásne

Všade bolo samé more, staré budovy, parky a obchody so suvenírmi. Ja som si kúpil ako pravý slovák poldecák a pohľadnice. Časom sme sa dostali až do centra a chceli sa vyviesť výťahom do rozhľadne. Nakoniec sme zistili, že sa tam dám vyjsť aj pešo tak sme išli. (Ešte som zabudol napísať takú kuriozitu ako, že sa nám podarilo očúrať hotel Hilton (proste keď musíš, nie je čo riešiť. Ale pššššššt!!! Nikomu ani muk. Keby dačo ja som to nebol. To bolo moje neposlušné dvojča.) Vravíme si. keď sme už tu aby sme skúsili metro. Po dlhom čase sme kupili hodinové lístky a išli sme sa voziť. V jedinom metre čo som zatedy bol, bolo v Prahe. Ak by som mal porovnať je to neskutočný rozdiel. Je tu čisto, tých zopár staníc čo som videl boli pekné a zaujímavé (každá v inom štýle) a hlavne málo ľudí. Nezablúdili sme a doviezli sme skoro až ku autu. Neostávali ani peniaze ani čas tak sme sa vybrali „domov“.

Deň 6.(26.5.2008)

A je tu ten smutný deň, kedy sa musíme pobrať domov. Konečne celkom dlhý spánok a k jedlu hranolky a niečo čo sa podobalo na fašírku. Rýchle pobalenie a cesta na letisko (už tú cestu poznám pomaly naspamäť). Jakub sa snami lúči a odchádza. Zrazu sa všetci spoliehajú na mňa. Pristúpi ku mne chlapík a pýta sa ma kam letím. Vravím, že „Blava“ a on či nechcem do Viedne. Krvopotne mu vravím, že nie, že idem len na Slovensko. Vrazím mi leták do ruky a ukazuje ku stánku. Nejdem. Hľadáme odletovú zónu a náš Gate. Našli sme. Stretávame zopár tvarí, čo leteli snami tak sme asi dobre. Prechádzame cez kontrolu Terry a ja v pohode a Bakalár zase pípa. Už som myslel, že ho vyzlečú ale poslali ho ďalej. Idem minúť posledne peniaze na plyšového soba a čakáme. Po „trhaní“ letenky nás k lietadlu neodprevádza nikto. Žiadna pekná teta ako u nás a môj rebríček žien ostáva nepozmenený. Odlietame. Let nebol taký príjemný ako naposledy. Aj kapitánovi čoraz viac rozumiem keď niečo hovorí pre pasažierov. Dorozumel som to, že letíme vo výške nad 11 000 metrov a nad poľskom je búrka. Ono to tam fakt hádzalo. Museli sme byť skoro celý let pripútaní. Ale tým dvom Švédom čo sedeli vedľa mňa to očividne nevadilo a liali do seba jedno pivo za druhým s dvojitými vodkami (ale tie neskutočné peniaze čo to stálo (u nás by sa za to ožral celý blok)). Pristávanie v pohode. Volám domov, že som v poriadku a bez peňazí. Ešte si pokecám s jedným Angličanom v trolejbuse cestou na železničnú stanicu po tom ako vystúpili Terry a Bakalár pri Zimnom štadióne (normálne sa čudujem kde sa vo mne našiel taký Angličan). Už len počkať 45 minút na vlak, cesta vlakom, kúsok pešo a som tak kde som chcel byť. A na záver chcem povedať len to: Po smrti nechcem ísť do neba ale do švédska!